Prečo by sme svoje deti nemali s nikým porovnávať

Pozri sa, to je pekné dievčatko! To preto, že má šatôčky, počula som a staré spomienky sa znova ozvali.

Krok za krokom vháňame svoje deti do komplexu menejcennosti. Dôsledne a systematicky.

Bude sa prejavovať v učení, kamarátstve aj láske. Pretože takí už sme. Inak to nevieme a učiť sa niečomu inému nechceme. Prečo, veď nejako už žijem, no nie? Nejako…

Človek, ktorý vyrástol v ovzduší ustavičného porovnávania a hodnotenia, nikdy nebude zaujímať stanoviská typu „Žijem tu a teraz“, „Ja sa cítim dobre“, „Ja to cítim takto“. Vždy si bude hovoriť skôr „Ja som horšia (lepšia)“, „Nejako divne sa na mňa pozerajú“, „Vyzerám ako úplný blbec“, alebo „Konečne mi mama povedala, že som chlapík“ a „Mal by som mať hlad“. A tak ďalej a tak podobne.

Zákernosť tejto pasce spočíva v tom, že sami seba bez prestania zamotávame do vlastných manipulácií.

Napríklad celkom ľahko poukazujeme: „Pozri, ako sa ON. dobre učí!“ Ale keď dieťa príde a hlási: „Z previerky dostali všetci trojku, ON. tiež…“, ihneď odsekávame: „Mňa druhí nezaujímajú, zaujíma ma môj syn!“

Nezaujímajú? Naopak! Práve len oni vás teraz zaujímajú! To posledné, čo vás teraz zaujíma, sú city vlastného syna. Ste teraz horší, než ostatní! Ste zlý rodič! Čo bude, keď sa ostatní dozvedia… Ako otec skrátka nie ste schopný sa vysporiadať so svojimi vlastnými pocitmi. No a nástroj porovnávania a hodnotiteľstva je vždy po ruke. Ako by nie! Koľko len rokov ste ním boli sami inštruovaní!

Ustavičné porovnávanie ničí dušu ešte krutejšie ako násilie

V určitom slova zmysle je dokonca rodičom násilia. S tým rozdielom, že v násilnej situácii som pod nátlakom niekoho iného, zatiaľ čo vystavený ustavičnému porovnávaniu som vedený k tomu, aby som vyvíjal nátlak sám na seba. Vždy. Na rozdiel od situácií, keď sa človek pokúša ujasniť si vlastné priania a motivácie, tu iba trpí. Pričom to nemá žiadny vývoj, utrpenie k ničomu nevedie. Aj keby som sa naučil lietať, aby som kamarátovi vytrel zrak, bude moje potešenie len krátke, pochybné a agresívne. Veď som sa nenaučil lietať ja – to ma naučil môj kamarát.

Jeden z dôsledkov takéhoto prístupu môžeme často pozorovať: „Ja mám nový autíčko!“, hlási chlapček radostne. „Ja mám ešte lepšie!“, „A ma našu kúpia dve!“, „To je ale škaredé autíčko“ – to sú rôzne varianty odpovede. Pričom je zrejmé, že normálnou reakciou slobodného človeka budú vety: „To je krásny! Ty sa máš! Poď sa hrať! To je super!“ atď. Vari si neprajeme, aby to tak bolo? Alebo nám náš vlastný komplex menejcennosti už ani nedovolí si to priať?

Učiť človeka, aby bol vždy zo všetkých najlepší, znamená navždy ho vystaviť veľmi ťažkej situácii.

Od tej chvíle totiž existuje iba vtedy, ak existujú aj ostatní. Nemá viac svojej vlastnej radosti, trápenia alebo úspechy. Existujú iba porovnávania, samé prímery. „Pozri, chlapček neplače!“ – A ja plačem! Chápete to? Ja plačem! Pretože ma to bolí! Potrebujem útechu a pomoc, nie porovnanie! „Pozri, aké pekné je to dievčatko, pretože má sukienku!“ No, áno, ale ma sa páčia viac nohavice. Tak to povedzte! Povedzte to, čo je vám do dievčatka!

Už vopred poznám príklady, ktoré mi budú uvádzané ako protiargumenty. Mozart a spol… Keby ich vraj nenútili, aby boli lepší, než tí druhí, nikdy by z nich nič nebolo. To nie je pravda. Nevieme, či a čo by z nich bolo alebo nebolo. To po prvé. A za druhé, nepoznám ľudí viac nešťastných ako tých, ktorí sú „lepší ako tí druhí“.

Nevedia prijať sami seba, svoje myšlienky, svoje city… pred očami nám toto zabíja celú generáciu.

Aké sebaponíženie zrodí výrok „Všetkým to natriem“? Teda nie „Dokážem to, pretože je to pre mňa dôležité“, ale „Natriem to niekomu“, pretože to je moja jediná šanca, jediný spôsob, ako byť… Porovnávanie nevyhnutne privádza človeka k ponižovaniu ostatných, k nenávisti ak definitívnej strate seba sama, ak nie je nikto, s kým by sa mohol porovnávať. Samozrejme, porovnávať vo svoj prospech. A to za akúkoľvek cenu.

Nutnosť neustále dokazovať všetko na svete – oteckovi, učiteľom aj kamarátom, naše deti ubíja.

Človek definitívne stráca svoju jedinečnosť. Svoju nezávislú originalitu.

«Ja vyhrám nad všetkými, ale ona to nevie», hovorí mi chlapček a ukazuje na svoju mladšiu sestričku. Čaká moju pochvalu. Myslíte snáď, že je taký sám od seba? Upokojujete sa, že vy ste ho to nenaučili? Ale naučili! My všetci sme ho to naučili!

Nie je kritériom skutočného úspechu skôr harmónie, umenie vybrať si, čo máme naozaj radi, umenie byť sám sebou?

Počuť a naplniť svoje vlastné túžby často nie je o nič jednoduchšie, než poraziť nejakého mýtického nepriateľa. Výsledok je však neporovnateľný a pôžitok z neho tiež. Dosiahnutie tohto pôžitku si vyžaduje v prvom rade vnútornú slobodu. Tá však existuje iba ak je zachované právo človeka na seba samého. Bez podmienok a poplatkov. Bez ohľadu na zázračného synáčika od susedov a spolužiakovho otecka s medailami. Jednoducho len tak. Pretože toto právo je prirodzené. Rodíme sa s ním.

Neberme ho teda svojim deťom.

D. Zitzer

Zdroj: www.pronaladu.cz

K téme

Vlašské orechy výrazne prospievajú zdraviu

Neliečené zubné kazy môžu viesť k poškodeniu vnútorných orgánov