Vôbec si nevšímame, ako naše deti rastú

S deťmi je toľko starostí a trampotov. Občas si hovoríme: už aby vyrástli a človek mohol žiť aj svoj vlastný život! Deti vyrastú a my si zrazu uvedomíme, ako málo sme si cenili drahocenný dar ich detstva.

Mojej dcére bude čoskoro štrnásť. Meria 170. Tamto sedí, zahĺbaná do Bradburyho. Ako sa to tak rýchlo stalo? Veď ešte včera som vešala vyprané ružové kabátiky s motýlikmi a kvietkami. Motýliky a kvietky zostali – na ružových podprsenkách, ktoré si dnes vešia sama. Ako by medzi tým ani nebol žiadny prechod.

Syn je starší, nedávno absolvoval, má fúzy, auto a snúbenicu… A ja sa občas ešte stále prichytím pri myšlienke, že táto mašinka vo výklade hračkárstva by sa mu mohla páčiť. Ako dieťa vláčiky miloval.

Keď opäť niečo na počítači popletiem, máva na tvári taký zvláštny výraz. Trpezlivý. Niečo ako „To nevadí, aj tak ťa mám rád a jasne, že ti pomôžem“. Mala ja som toľko trpezlivosti, keď bol malý a niečomu hneď nerozumel, alebo niečo plietol a kazil? Už si to nepamätám.

Čím ďalej tým viac si uvedomuješ, že to je snáď vôbec najväčšia pravda o deťoch: hrozne rýchlo vyrastú. Mladí rodičia mávajú pocit, že takto to už bude navždy. Večný plač v noci, večné správanie v náručí, večné hry s mašinkami a autami, plač pri rozlúčení a posté tá istá rozprávka. Toľko si želajú, aby sa všetko rýchlejšie menilo! Aby rýchlejšie vyrástlo, naučilo sa, vedelo samo to a to…

A to sa tiež stane. Vyrastie a poradí si bez nás, strašne rýchlo. Máme svoje zamestnanie, chodíme do práce, nadväzujeme vzťahy, máme tvorivý život a najrôznejšie povinnosti a život svojich detí prežívame zlomkovito. Rok alebo dva na začiatku, potom polhodinka večer a poldeň cez víkend, dva týždne na dovolenke. Keď sčítame „čistý herný čas“ svojho rodičovstva, koľko to dá celkom? A to ho ešte veľa premrháme napomínaním, poznámkami k správaniu, večným „prestaň“, „počkaj“ a „radšej si choď urobiť úlohy“…

V spomienkach sa človeku nevybavuje učenie chodiť na nočníček, ani známky v tretej triede. Spomínam, ako keď malému boli štyri roky, išiel so svojimi zbožňujúcimi babičkami sám k moru. My s manželom sme sa mohli uvoľniť až za mesiac. Po celý čas sme si denne telefonovali, babičky rozprávali, aký je čulý, pekne jej, hrá sa a vôbec všetko je fajn. Keď sme však konečne dorazili za nimi a večer sme sa v troch povaľovali na veľkej posteli, náš chlapček si náhle zhlboka vzdychol a hovorí: „To bolo také ťažké, žiť bez ochrany!“

Keď bolo dcérke päť a chodila do škôlky, chystali sme spolu „zásobu pusiniek“. Mala takú kombinézu s mnohými vreckami. A ja som od rána do všetkých tých vrecúšok dávala pusinky, aby až sa jej zatlačí, si mohla po ľubovôle nejakú vytiahnuť.

Rodičia by mali detstvo svojho dieťaťa vnímať ako veľmi krátky a nadovšetko cenný dar. Čas, kedy mu môžu byť nablízku, starať sa o nich, radovať sa s ním, objímať ich, počúvať ho, byť pre neho ochranou a bezpečím a vytvoriť mu „zásobu pusiniek“ na celý život…

Neponáhľajte sa. Perte kabátiky a kupujte vláčiky. Vychutnávajte si detstvo svojich detí.

Ľudmila Petranovská

Zdroj: www.adaline.cz

K téme

Ako na starostlivý prístup k správnej výžive

Budí vás v noci hlad? Na vine môže byť nedostatok vitamínu D, stres alebo zlá strava