Ako rodičia ovplyvňujú budúcnosť detí

Jedna štyridsaťročná žena mi rozprávala zážitok z detstva: jej dosť prísna matka jej raz kúpila nové šaty. Keď ju potom v nich púšťala von hrať sa, povedala prísne: „Ak prídeš špinavá, zabijem ťa!“ Dievčatko išlo na dvor a najskôr sa bálo pomaly aj pohnúť, pretože si s hrôzou predstavovala, čo by sa mohlo s jej novými šatami stať. Potom ale prišli deti a ona sa s nimi predsa len dala do hry.

Dieťa je dieťa, na strach postupne zabudla a hrala sa rovnako, ako všetci ostatní. Pri hre potom vznikol nejaký spor, vo vzniknutej strkanici spadla a keď sa zdvíhala, prišliapla si sukňu. Počula len zvuk trhajúcej sa látky. Keď sa na šaty pozrela, prepadla úplnej hrôze: špinavé škvrny a volán na leme odtrhnutý. Pocit tej hrôzy si pamätala celý svoj život – bola vtedy absolútne presvedčená, že teraz ju mamička zabije! Začala plakať. Bol to plač taký zúfalý, že iné mamičky, ktoré sa tam vyskytli, sa okolo nej zbehli a jedna cez druhú ju začali utešovať. Ale nič nepomáhalo – dieťa si bolo isté, že ho matka zabije.

Skúste si predstaviť, akým otrasom to malé dieťa prešlo, akú reálnu hrôzu prežívalo – veď dospelí, keď sa dozvedeli prečo tak hrozne plače, ju ani neskúšali dohovárať, aby sa upokojila – rovno začali hľadať východisko z vzniknutej situácie. Išlo sa domov k jednej z tých mamičiek, šaty vyprali, žehličkou vysušili, vyžehlili. Potom s ňou šli za roh, kde bola nejaká krajčírska dielňa. Tam vysvetlili, o čo ide a zamestnancom bolo dieťaťa ľúto – volán prišili tak, že vôbec nebolo poznať, že bol predtým odtrhnutý. Až keď sa dievčatko uistilo, že naozaj nič nie je vidieť, upokojilo sa.

Popisujem tú situáciu preto, aby som ukázala, ako vážne berú deti všetko, čo im hovoríme, ako nám veria. Sme pre nich tí najdôležitejší ľudia. Preto náš názor, naše hodnotenie, ktorému bezvýhradne veria ako pravde o sebe samých, im niekedy znie ako rozsudok. Zvlášť pokiaľ im to hovoríme často, ak sa vyslovujeme k nejakým ich kvalitám, umeniu či neumeniu. Deti nám svätosväto veria. Náš názor na nich pokladajú za konečný, pôsobí na nich ako akási diagnóza, ktorú im stanovujeme. Jedna mamička mi napríklad o svojom dieťati so smútkom povedala:

 Riekanky sa ťažko učia. Vôbec nemá pamäť!

A ja som sa snáď posté čudovala, ako ľahko a bezmyšlienkovito vyslovujú rodičia svoju „diagnózu“ a odsudzujú svoje dieťa práve na to, aby ju napĺňalo.

— „Ale tým, že mu to hovoríte, si rozhodne nič ľahšie pamätať nebude“, musela som zakaždým odpovedať. – „Naopak, vďaka vám už vie, že si zle pamätá, že nemá pamäť… A berie to ako niečo definitívne“.

Vyslovovaním podobných „diagnóz“ zbavujeme svoje deti možnosti rastu, berieme im možnosť odhaliť skryté schopnosti. Pamätám si, ako som sa zakaždým v duchu divila, keď som videla obrázky, ktoré maľoval môj vnuk. Dlhú dobu kreslil naozaj hrozné čmáranice, aké vyrábajú maličké deti, vôbec to nezodpovedalo jeho veku. Deti u nich v škôlke už kreslili pekné obrázky, pokúšali sa dokonca nejako vyjadriť perspektívu, chápali pomer veľkostí maľovaných predmetov, ich postavičky mali tváre s istou mimikou … Vnuk zatiaľ stále tvoril panáčiky typu dve bodky – očička, čiarka – pusinka, miesto nosa čierny … Bolo mi zrejmé, že niektoré mozgové štruktúry uňho ešte len dozrievajú, preto sa mu zatiaľ nedarí a maľuje tak primitívne a „neprimerane“ svojmu veku. Nikto z nás dospelých mu ale nikdy nepovedal, že nevie kresliť. Nikdy nikto mu nestanovil diagnózu „maľovať nedokáže“. Nikto mu nevzal dobrú vyhliadku, že to vedieť bude. Ubehol nejaký čas a akosi nepozorovane pre nás všetkých začal maľovať pekne.

(Koľkokrát len som v rámci nejakej aktivity navrhovala dospelým, aby nakreslili to či ono a počula som odpoveď: Ja neviem kresliť! – „A odkiaľ to vieš?“, pýtala som sa vždy. „Kto ti to povedal? Len sa do toho pusť a uvidíš, že ti to ide! im ktosi v detstve určil.)
Často práve naše rodičovské „diagnózy“ vedú k tým najťažším následkom, ťažším ako vedieť či nevedieť niečo robiť. Naše názory a hodnotenia prebúdzajú v deťoch úzkosť, nízke sebavedomie, pasivitu, pocity odsúdenia. Dokonca aj zdanlivo nevinná otázka: „Čo si to zase vyviedol? Čo si robil, prosím ťa?“, vyslovená tragickým hlasom, keď dieťa niečo nie práve patričné vykoná, v ňom vyvolá pocit, že sa stalo jednoducho niečo strašné. Niekedy úplne bez úmyslu vyvoláme v dieťati pocit nenapraviteľnosti toho, čo sa stalo, pocit odsúdenia pre to, čo urobilo a čo sa už nijako nedá zmeniť.

Môže to viesť ku skutočnej tragédii (takéto prípady sa naozaj dejú!) — k detskej samovražde, keď dieťa nedokáže žiť s ťarchou vlastného previnenia a zlosti, ktorú mu – aj keď nevedomky a bez úmyslu – vnukli kárajúci rodičia. Keď dieťaťu oznamujeme svoje názory na ne a na to, čo urobilo, akoby sme ich k určitému správaniu odsudzovali.

Počula som mnohé rozprávania dospelých ľudí, ako ich ešte dnes v dospelom živote prenasledujú podobné „rozsudky“ rodičov. Ako mamičkina horká poznámka, ktorú mnohokrát v detstve vypočuli – „Panebože, toto dieťa je za trest!“ – v nich ešte dlhé roky vyvolávala pocity viny, neistoty a dokonca aj obavy zo vzťahu s partnerom. Pretože predsa – pre partnera by to mohlo byť ako za trest. Prečo so sebou samým, nehodným, kaziť niekomu život? – Rovnako tak matkinho predpoveď – „Nič poriadneho z teba nevyrastie“ – povedané pre detské nerozvážnosti či neposlušnosť môže človeka poznamenať na celý život.

Pri akomkoľvek neúspechu, tak prirodzenom v živote každého z nás, môžu sa zrazu v mysli tie slová rozsudku vynoriť – veď už mama hovorila, že zo mňa nič poriadneho nebude… Rovnaké je to s predpoveďou: „Na takého darebáka ako si ty, už vo väzenia čakajú!“ To sa skutočne napĺňa v reálnom zmysle slova – skôr alebo neskôr sa taký človek môže ocitnúť za mrežami. (Ale koľko z nich bolo „naprogramovaných“ už v detstve rodičmi, ktorí im stanovili túto strašnú „diagnózu“!)

Musíme si uvedomiť tieto svoje prorocké a „tvorivé“ schopnosti. Musíme pochopiť, že dieťa od nás podobné bezvýchodiskovému scenáru svojho života skrátka nesmie počuť. Milovať dieťa znamená naučiť ho v každej situácii, pri akomkoľvek neúspechu či neúspechu nestrácať nádej, veriť si, hľadať a nachádzať východisko z akejkoľvek situácie. Veď každý dospelý vie, aké je to dôležité. Aké dôležité je nestrácať hneď v každej zložitejšej situácii hlavu. Aké dôležité je veriť, že v každom prípade bude všetko zase dobré… Na to však musíme naučiť deti vždy vidieť možné východisko, chápať, že nič nemusí byť definitívne – žiadna vec, žiadny skutok.

Musíme dieťaťu pomôcť pochopiť, že všetko sa dá zmeniť, že má sily a schopnosti napraviť chybu, stať sa lepším a silnejším. Dospelí vedia, že všetko sa mení, že nič nie je „definitívne“. Práve toto vedomie musíme deťom odovzdať. Musíme im o tom rozprávať. Kto iný by mal našim deťom povedať, že môžu zostať dobrými ľuďmi aj potom, čo urobili niečo zlé. Možno je to jedno z najdôležitejších presvedčení, ktoré musíme v našich deťoch zakotviť. Niečo, čo ich v živote skutočne maximálne podrží. A za čo nám budú neskôr naozaj vďačné.

Zároveň musíme dieťaťu pomôcť, aby pochopilo, prečo je zlé to či ono, čo vykonalo – je potom pre nich jednoduchšie tú situáciu zmeniť, nájsť východisko. My sami na to potrebujeme predovšetkým láskavý a vľúdny pohľad na dieťa. Ako na hodného človiečika a nie na páchateľa, po ktorom sa už vo väzení pýtajú!

Ak dokážeme tieto veci vysvetliť a odovzdať dieťaťu, ak mu dokážeme vštepiť vieru, že aj keď urobilo niečo zlé, môže a bude z neho byť dobrý človek, dokazujeme tým zároveň svoju skutočnú lásku k nemu.
Dieťa hryzie. Musíme mu povedať, že už čoskoro vyrastie a prestane hrýzť. Že to tak je, všetky malé deti hryzú. A potom vyrastú a prestanú. Alebo niekde zoberie nejakú cudziu vec. Je ešte malé a nedokáže svojim prianiam odolať. Ale od nás sa dozvie, že určite vyrastie a potom už bude vedieť, že každý človek má svoje veci a my si ich môžeme brať iba keď nám to dovolí. Tiež ono sa to naučí a vyrastie z neho správny a poctivý človek. Keď sa dieťa perie, je to preto, že obhajuje svoje záujmy. Počas času sa naučí, že hájiť sa nemusí len praním. Naučia sa dohovoriť sa, vyberať si kamarátov, s ktorými sa nebude musieť prať. Rovnako keď hovorí s dospelými sprosto. Musí sa dozvedieť, že čoskoro vyrastie a naučí sa správať tak, aby to iných ľudí neurážalo, aby im neubližoval a nevylieval si na nich zlú náladu. To všetko príde s vekom.

Dieťa musí vedieť, že je normálne, že sa nijako nevymyká, je ako iné deti. Je také, aké je. Len sa ešte niečomu nenaučilo, niečo nepozná, niečo urobilo a nepremýšľalo nad tým. Ale naučia sa a spozná, čo treba. Má všetky možnosti napraviť všetky svoje chyby. Zmení sa. Musíme deťom pomôcť chápať, že sa mení všetko. Tiež ony sa zmenia. Opustí ich ich hanblivosť, určite budú mať kamarátov a päťku si tiež celkom iste opravia. A po láske až za hrob príde nepochybne nová láska, pretože život nikdy nekončí, kým je človek nažive…

Preto je také veľmi dôležité, aby sme si my dospelí pamätali, ako sme boli malí. Musíme našim deťom povedať, že im rozumieme, pretože sme sami v detstve tiež niekedy vzali niečo, čo nám nepatrilo, klamali sme a prali sme sa a dostávali sme päťky. A vyrástli z nás normálni, slušní ľudia. Musíme byť svojim deťom vzorom životnej perspektívy. Je skutočne nesmierne dôležité pamätať si svoje detstvo a rozprávať o ňom svojim deťom. O kamarátstve, ktoré tak hlúpo skončilo, o strachu, ktorý sa rozplynul v čase. O tréme, ktorá sa postupne vytratila. O hádkach s rovesníkmi a o tom, ako ste sa potom zmierili. Treba si pamätať tú OBROVSKÚ SILU SLOVA, najmä RODIČOVSKÉHO SLOVA. A nech v živote dôjde k akýmkoľvek situáciám, naučte svoje deti: veci sa vždy môžu zmeniť k lepšiemu!

Olga Esingu

Zdroj: www.pronaladu.cz

K téme

Toto všetko zvládnu bylinky. Zafarbia, oživia a zabránia padaniu vlasov!

Kurie oko vie potrápiť, ale zbaviť sa ho nie je nijak ťažké. Ako na to?