Než budete kričať na svoje deti…

Schovávam si dopisy svojich detí, či už sú to čmáranice fixkou na žltých lepíkoch alebo slová napísané s kaligrafickou starostlivosťou na linajkovanom papieri. Ale veršíky, ktoré som nedávno na Deň matiek dostala od svojej deväťročnej dcérky, boli pre mňa naozaj veľmi dôležité. Prvý riadok ma prinútil k slzám.

„Dôležité je, že… mamička je vždy so mnou, aj keď sa mi niečo prihodí.“

Musím sa priznať, že vždy to tak nebolo…

Na vrchole svojho úplne šialeného života som sa náhle začala prejavovať tak, ako nikdy predtým. Začala som kričať. Nestávalo sa to často, zato to malo desivé rozmery. Doslova ako keď prepumpujete nafukovací balónik a ten náhle praskne, a všetkých okolo tak prinúti so sebou šklbnúť zľaknutím. Strachom.

V akých chvíľach ma moja trojročná a šesťročná dcéra dokázali vytočiť tak, že som stratila všetku trpezlivosť? Keď jedna z nich trvala na tom, že sa ešte musí vrátiť a vziať si tri korálkové náramky a svoje obľúbené ružové okuliare, keď už sme tak či tak mali oneskorenie? Alebo vtedy, keď sa tá druhá snažila sama si nasypať vločky a vysypala na linku celú škatuľu? Alebo keď upustila a rozbila môjho osobného skleneného anjela, hoci som prosila, aby naňho nesiahali? Alebo keď tvrdohlavo vzdorovala spánku a ja by som bola tak potrebovala pokoj a ticho? Alebo keď sa spolu prali o úplnej hlúposti: ktorá skôr vystúpi z auta alebo koľko si naleje sladké polevy na porciu zmrzliny?

Áno, práve také veci, obyčajné chyby a typické detské hádky a strkanice ma vydráždili do takej miery, že som sa prestala ovládať.

Nebolo pre mňa nijak ľahké toto napísať. Rovnako tak bolo neľahké prežiť toto obdobie svojho života, pretože som sa v tých chvíľach nenávidela. Čo sa to so mnou dialo, že som dokázala kričať na dva malé človiečiky, ktoré som milovala najviac na svete?

Dovoľte mi niečo povedať o svojom šialenstve.

Večné hovory na mobile, preťaženosť povinnosťami, mnohostránkové zoznamy toho, čo treba urobiť a večné usilovanie o dokonalosť ma doslova pohltili. Stratila som nad svojím životom kontrolu a kričanie na tých svojich najmilších bolo toho priamym dôsledkom.

Niekde som skrátka musela vypustiť paru. A ja som to robila doma, za zatvorenými dverami, v spoločnosti dvoch pre mňa najdôležitejších ľudí.

Než prišiel ten osudný deň.

Staršia dcéra stála na stoličke a pokúšala sa niečo si zobrať v špajze, keď vtom náhodou zhodila na podlahu celý balíček ryže. Keď sa milión zrniečok rozsypal po podlahe ako dážď, začali sa oči môjho dievčatka zalievať slzami. A vtedy som to uvidela: STRACH v jej očiach, keď už už očakávala krik svojej matky.

Ona sa ma bojí, pomyslela som si – a bolo to to najbolestnejšie poznanie, ktoré si len možno predstaviť. Moje šesťročné dieťa sa bojí mojej reakcie na jeho nevinnú chybu!

S hlbokým smútkom som si uvedomila, že nie som tou mamou, ktorou som chcela byť svojim deťom. A že takto ďalej žiť nechcem.

Počas niekoľkých týždňov po tejto epizóde dochádzalo k postupnému prelomu. Ono bolestné poznanie ma prinútilo k postupnému triedeniu záväzkov s ohľadom na to, čo je pre mňa skutočne dôležité. Bolo to pred dvoma a pol rokmi. Dva a pol roka na to, aby som postupne vytesnila emailovú a mobilnú záťaž, aby som sa zbavila usilovania sa o dokonalosť podľa akéhosi „Vzoru“ a prestala podliehať sociálnemu tlaku, ktorý nás vyzýva všetko stíhať. Akonáhle bolo menej vonkajšieho i vnútorného chvatu, hnev a napätia, ktoré sa vo mne kumulovali, sa začali postupne rozpúšťať. Záťaž sa podstatne zmenšila a ja som bola schopná reagovať na detské prehrešky a chyby v pokoji, s účasťou a rozumne.

Dokázala som povedať „To je len čokoládový sirup. To sa dá utrieť a doska bude ako nová (namiesto podráždeného vzdychu a očí vstúpi).

Pomohla som držať lopatku, zatiaľ čo dcéra zmetala more vločiek rozsypaných po podlahe (namiesto toho, aby som nad ňou stála s výrazom nesúhlasu a krajného podráždenia na tvári).

Hádali sme spoločne, kde tak asi mohla nechať okuliare (namiesto aby som ju kárala za nezodpovednosť).

A vo chvíľach, keď hrozilo, že ma únava a nepretržitá tupá bolesť premôžu, zavrela som sa v kúpeľni a dopriala si chvíľu na vydýchnutie a pripomienku, že sú to deti a deti robia chyby. Rovnako ako ja.

Postupom času strach, ktorý sa objavoval v očiach mojich detí, keď niečo urobili, zmizol. Sláva bohu, stala som sa nakoniec ich útočiskom v žiali a nie nepriateľom, pred ktorým treba utiecť a schovať sa.

Nie som si istá, že by som o tých hlbokých zmenách vo svojom živote písala, keby nebolo príhody, ku ktorej došlo minulý pondelok po obede. Vtedy som znova narazila na prekážku a mala som skutočnú chuť revať.

Blížila som sa k záveru knihy, na ktorej teraz pracujem – a v tom počítač zamrzol. A zároveň v jediný okamih mi korektúry celých troch kapitol zmizli pred očami. Niekoľko minút som strávila horúčkovitými pokusmi vrátiť poslednú verziu rukopisu.

Keď to nefungovalo, skúsila som záložnú kópiu – lenže muselo dôjsť k nejakej chybe. Kópia bola preč tiež. Keď som pochopila, že práca, ktorú som tým trom kapitolám venovala, je nenávratne fuč, chcelo sa mi plakať a horšie – zúrila som.

To som si však nemohla dovoliť, pretože sa blížil čas vyzdvihnutia detí zo školy a presunu na plávanie. Veľmi opatrne a pokojne som zavrela notebook a pripomínala si, že v živote sa môžu stať oveľa, naozaj oveľa horšie veci, než je prepísanie tých troch kapitol. A navyše som sa utvrdzovala v tom, že aj tak nie je absolútne nič, čo by som s tým mohla urobiť práve teraz.

Keď sa dcéry usadili v aute, hneď vycítili, že sa niečo deje. „Čo je s tebou, mami“, spýtali sa zborom, keď videli moju popolavú tvár.

Cítila som, že sa mi chce zarevať: „Stratila som tri dni práce na svojej knižke!!!“

Chcelo sa mi praštiť päsťou do volantu, pretože byť práve teraz v aute bolo to posledné, čo som si priala. Chcela som sa vrátiť domov a pustiť sa do opráv svojej knižky, nie voziť deti na plávanie a potom žmýkať mokré plavky, rozčesávať strapaté vlasy, variť večeru, umývať riad a ukladať ich do postele.

Ale pokojne som povedala: „Práve pred chvíľou som mala nejaké problémy. Prišla som o kus svojej knižky. Ale nechcem o tom teraz hovoriť, pretože som z toho zničená“.

„To je nám ľúto“, povedala tá staršia. A potom, akoby vycítili, že teraz potrebujem nejaký čas, mlčali celú cestu až k bazénu. Pokračovali sme v dennom programe a aj keď som toho veľa nenahovorila, dokázala som nekričať a snažila som sa potláčať všetky myšlienky na to, čo sa prihodilo s mojou knihou.

Nakoniec prišla chvíľa, kedy všetko toho dňa už bolo hotové, mladšiu dcérku som uložila do postele a nastal Čas večerného rozprávania s tou staršou. Ľahla som si vedľa nej.

„Myslíš, že sa ti podarí dostať tie kapitoly späť“, spýtala sa potichučku.

A ja som sa rozplakala. Nie snáď len nad tými stratenými tromi kapitolami, vedela som, že ich skrátka môžem napísať znova. Bola v tom aj únava a vyčerpanosť prác na knihe, na korektúrach a finálnu redakciu. Bola som už tak blízko konca! A to, že sa teraz zničoho nič znova vzdialil, bolo neuveriteľne frustrujúce.

Moje dievčatko sa prisunula ku mne bližšie a jemne ma hladila po vlasoch. Hovorili mi nádejeplné slová: „Počítače toto dokážu.“ A „Mohla by som sa na to pozrieť, možno by som vedela nájsť tú záložnú kópiu“. A potom: „Mamička, ty si s tým poradíš, ja to viem. Si tá najlepšia spisovateľka. Pomôžem ti, ako budem môcť“.

Keď ma stretlo „nešťastie“, stala sa trpezlivým a súcitiacim podporovateľom.

Tejto citlivosti by sa moje dieťa nebolo naučilo, keby som zostala tou urvanou matkou, čo som bývala. Pretože krik vzťahy rozbíja; núti ľudí, aby sa jeden druhému vzďaľovali, namiesto toho, aby si šli bližšie.

„Dôležité je, že mamička je vždy so mnou, aj keď sa mi niečo prihodí.“

Toto napísala moja dcérka o mne, ktorá som si prešla ťažkým obdobím. Nie som naňho pyšná, ale vďaka nemu som sa veľa naučila. A v slovách svojej dcéry vidím nádej aj pre iných.

Dôležité je, že… nikdy nie je neskoro prestať s krikom.

Dôležité je, že… deti vedia odpúšťať, najmä keď vidia, že človek, ktoré ho majú rady, sa snaží zmeniť.

Dôležité je, že… život je príliš krátky, než aby sme sa rozčuľovali kvôli rozsypaným vločkám alebo rozhádzaným topánkam.

Dôležité je, že… nemá význam, čo sa stalo včera. Dnes už je iný deň. Dnes už dokážeme nájsť pokojnú odpoveď.

Keď takto budeme konať, naučíme svoje deti, že mier a pokoj stavajú mosty – mosty, vďaka ktorým dokážeme prekročiť svoje nešťastie.

Autorka: Rachel Macy Stafford’s

Zdroj: www.adaline.cz

K téme

Vďaka týmto cvikom predídete inkontinencii a posilníte panvové dno

Chcete schudnúť? Prečítajte si týchto 36 malých trikov!