Poznáte tie najničivejšie emócie?

Hanba je emócia výhradne ľudská a sociálne podmienená. U zvierat sa s ničím podobným nestretneme.

1. Čo je podstatou hanby?

Pocit hanby ako emócia vychádza zo strachu z hodnotenia. Vonkajšie záujmy nadraďuje vnútorným.
V záujme zachovania príslušnosti k skupine stud často vedie k potlačeniu osobných potrieb v prospech skupinových predstáv o tom, čo je pekné, dobré alebo prípustné.
Stud je strážcom skupinového komfortu. Dozerá na to, aby jednotlivec v spoločenstve/skupine cítil väčšiu stabilitu a komfort ako mimo nej.

Stud sa utváral ako nástroj na získanie miesta v skupinovej hierarchii.
Táto emócia umožňuje, aby bol človek pre členov skupiny prijateľný. Stud človeka chráni pred zavrhnutím, pomáha mu splynúť so skupinou, neodlišovať sa a tým nevyvolávať odsúdenie a odpor a nebyť zo skupiny vyhnaný. Nepriamo je teda Stud zameraný na to, aby uchovával dobrú povesť: byť známy ako „ten príjemný“ v záujme pripojenia sa k silným a ďalšieho posilňovania svojho postavenia.

To bolo vysoko aktuálne v časoch, keď vylúčenie, vyhnanie zo skupiny alebo strata vzťahu s jej dôležitými členmi znamenali osamelú smrť hladom. Preto tento reflex tak ľahko zafunguje u najmenších detí odmietaných rodičmi – bez rodičov jednoducho neprežijú.

2. Vo väčšine prípadov je táto emócia ničivá a neaktuálna

Hanba je najničivejšia z emócií, to si treba dobre pamätať. Je jednou z podôb strachu. Toho strachu, ktorý plodí autoagresiu.

Aktivita, ktorej nie je dovolené sa prejaviť, sa cestou autoagresie zameriava na vedomé alebo podvedomé poškodzovanie seba samého.

Aktivita neprejavujúca sa navonok sa zameriava na potlačenie vlastných fyziologických procesov a útlač životných funkcií. Stud ničí imunitný systém a potláča záujem o vlastnú prezentáciu svetu. Toto potlačenie sa pritom prejavuje vo všetkých oblastiach – fyziologické, emocionálne, intelektuálne aj tvorivé.

3. Ako znížiť alebo likvidovať tlak tejto emócie?

Stud je liečiteľný osvetou a štúdiom mechanizmov zdravého fungovania fyzickej a emocionálnej podstaty človeka. Teda zoznamovaním s tým, ako v nás pôsobia prírodné sily a reflexy – pocity, emócie, pohybová motorika, zafarbenie hlasu, temperament, túžba a samozrejme fyziológia.

Človek je otvorený systém. Ako do každého živého systému do neho niečo ustavične preniká a niečo z neho neustále vystupuje.

Keď skúmame, ako v ňom vznikajú a prečo fungujú riadiace a ochranné sily fyzickej a emocionálnej podstaty, aké dôvody a ktoré mechanizmy aktivujú telo k jednaniu, peristaltike, vylučovaniu, vyjadrovaniu emočných reakcií na stratu niečoho, čo si vytvorilo alebo čo mu prospieva, presviedčame sa o múdrosti tela a ľahšie akceptujeme účelnosť vlastných prirodzených prejavov.

4. Obnova hodnoty vlastnej reaktívnej a impulzívnej prirodzenosti

Akou cestou môžeme obnoviť a znovu objaviť hodnotu vlastnej prirodzenej schopnosti bezprostredne reagovať?

Vnímaním matematickej estetiky účelnosti prírodných mechanizmov a schopností vidieť v nich aj svoju vlastnú prírodnú dokonalosť.

Umením vidieť vo vlastných fyziologických prejavoch hlbokú účelnosť a miesto pozorovania toho, ako ich prijíma spoločnosť sa sústrediť na múdre usporiadanie prírody.

Snahou postihovať neviditeľný a pritom hlboký zmysel každého svojho emocionálneho hnutia a najvyššou mierou sústredenia sa naň. Prikladajme väčší význam múdrosti svojho tela ako obavám z vonkajšieho hodnotenia.

Ovládajme vlastnú pozornosť; namiesto vonkajších prejavov ju zamerajme na vnútorné zmysly.
Uzdravujeme tým telo a obnovujeme hodnotu človeka a jeho dôstojnosť. Upevňujeme jeho právo na vlastnú prirodzenú osobnosť.

Spracovanie pocitu hanby nielen hojí a uvoľňuje fyziologické bloky, ale učí tiež opierať sa sám o seba a prírodu v sebe.

Múdrosť a účelnosť každého svojho reflexu a emočného impulzu by sme mali pozerať ako dialóg medzi prírodou a intelektom.

Uvedomovať si primát a vedúce postavenie telesného a emocionálneho intelektu nad tým mentálnym, menej starobylým. Pripomínajme si výrok „Príroda je mocná“. Táto veta vyjadruje uznanie prírodnej podstate sveta za jeho starostlivosť o ľudskú schopnosť prežiť.

Nazerať prírodu ako skupinu, ku ktorej stojí za to patriť a ktorej môžeme odovzdať sami seba – dosiahneme tým obnovenú jednotu sami so sebou.

Uznaním primátu svojej prírodnej podstaty obnovujeme svoju celistvosť; súčasne sa znova zjednocujeme so svojou vnútornou pravdou i celým svetom.

Primát príslušnosti človeka k prírode je platný vždy. Pripomína nám to existenciu vlastného tela. Avšak aby sme vyšli v ústrety rôznym hrám so sociálnymi rolami a postavením, odsúvame ho do pozadia. Strácame tak spojenie s vlastnou pravdou a dôverou v život, ktorý nás stvoril už v matkinom vnútri ako kvalitných a životaschopných jedincov.

Keď svoje vlastné prírodné signály zatláčame do pozadia v prospech rozumového úsudku, páchame a ospravedlňujeme tým násilie na sebe samých. Snažíme sa konkurovať múdrosti prírody, za čo kruto platíme chorobami a agresiou zvonku.

Cesta potláčania vlastných prirodzených podnetov v prospech vrtkavého sociálneho uznania vedie k chronickým neurózam a telesným poruchám.

Pokiaľ dokážeme uznať druhotnosť sociálneho pohybu, zachováme si hlboké spojenie s prírodnými koreňmi aj zdraví a budeme pociťovať stálu dôveru v život.

Obnovíme svoju skutočnú osobnosť, základy zdravia a šťastia.

Uvedomte si pravú hierarchiu živých prírodných a neživých sociálnych systémov. Získate tak odvahu a pokojnú sebaistotu v prežívaní vlastného života i dôveru vo svoj vnútorný svet.

Zdroj: www.prokondici.cz

K téme

Najväčšie žrúty elektriny: Už nevedie chladnička, najviac nás stojí jeden zlozvyk

Poznáte syndróm „mŕtveho zadočku“? Vďaka správnym cvikom sa dostanete do formy