Separačná úzkosť – čo to je a ako ju prekonať?

reklama:

Lúčenie s deťmi pripomínajúce skôr slzavé údolie je v ranom detskom veku pomerne bežné. Sú deti, ktoré však po zatvorení dverí okamžite na rodičov aj napriek plaču zabudnú a hneď sa pustia do hry s opatrovníkom. Ale čo tie deti, ktoré okrem plaču prežívajú aj úzkosť z odlúčenia a sú rozrušené, keď sa ich rodičia pokúšajú nechať s niekým iným? Vtedy už hovoríme o separačnej úzkosti.

Separačná úzkosť nie je vôbec nový jav, hoci mnohí rodičia z tohto termínu môžu mať práve taký pocit. Je úplne normálnou súčasťou detského vývoja, ale môže byť znepokojujúce. Najdôležitejšie je pochopiť, čím si vaše dieťa prechádza a pokúsiť sa riešiť túto situáciu už v zárodkoch, aby neprerástla na vážnejší problém.

Čo je separačná úzkosť?

Bábätká sa všeobecne veľmi dobre prispôsobujú iným opatrovateľom a sú to najmä rodičia, ktorí pociťujú z odlúčenia úzkosť ako prví. Ak sú naplnené všetky potreby detí, omrvinky do 6 mesiacov prežívajú odlúčenie od rodičov bez väčších problémov. Medzi štvrtým až siedmym mesiacom po narodení sa u detí vyvíja pocit „tzv. stálosti objektu.

Uvedomujú si, že veci a ľudia existujú, aj keď sú mimo ich dohľadu. Bábätká zisťujú, že keď nevidia mamu, otca či súrodenca, neznamená to, že odišli. Avšak stále nerozumie tomu, ako funguje čas a nevedia, že mamička sa o chvíľu vráti. Deti v tomto veku nedokážu pochopiť, že rodič odišiel do vedľajšej miestnosti alebo len za roh a čoskoro bude späť. Už taká krátka neprítomnosť môže v bábätku vyvolať úzkosť a spustí plač, ktorý sa utíši len vtedy, keď bude mamička opäť nadohľad.

Nezávislejšie sú deti vo veku 8 mesiacov až jedného roka, ale zároveň môžu byť v tomto období aj najistejšie, pokiaľ ide o odlúčenie od rodiča. Práve v tomto veku sa najčastejšie u detí rozvíja separačná úzkosť, ktorá sa prejavuje viditeľným rozrušením pri odchode rodiča. Deti reagujú intenzívnym plačom, výrazne ignorujú prítomnosť ostatných a majú tendenciu prilepiť sa na rodičov.

Prvé prejavy separačnej úzkosti sa môžu objaviť neskôr, okolo 18. mesiaca až 2 a pol roka, niektoré deti tento stav nezažijú nikdy. Väčšinou sa separačná úzkosť prejaví po výraznejšej stresovej udalosti, ako je prvý deň v jasliach, príchod nového súrodenca, sťahovanie sa do nového bytu/domu alebo napätie v domácnosti.

Trvanie je rôzne

Trvanie separačnej úzkosti nemožno presne vymedziť a závisí od viacerých faktorov, najmä od povahy a temperamentu dieťaťa a od reakcie rodičov. V krajných prípadoch môže trvať od raného detstva až po prvé ročníky základnej školy. V takom prípade už môže byť separačná úzkosť príznakom hlbšej úzkostnej poruchy, ktorú treba konzultovať s detským psychológom. Separačná úzkosť, ktorá pretrváva v ranom školskom období môže ovplyvňovať bežné aktivity dieťaťa a ak sa objaví z ničoho nič u starších detí, môže byť dôsledkom šikanovania alebo zneužívania.

Separačná úzkosť sa líši od bežných pocitov, ktoré deti zažívajú v momentoch, keď nechcú, aby rodičia odišli. Takéto bežné pocity možno obvykle prekonať rozptýlením dieťaťa a inými podnetmi, ktoré si získajú pozornosť detí. Pozor však treba dávať na vaše vlastné reakcie, ktoré deti veľmi rýchlo odpozorujú a môžu ich začať zneužívať. Pokiaľ sa v dôsledku plaču dieťaťa rozhodnete zostať doma, a to opakovane, dieťa začne používať túto taktiku, aby sa vyhlo odlúčeniu.

Nápor na emócie detí i rodičov

Separačná úzkosť dáva zabrať nielen deťom, ale aj rodičom, ktorí môžu prežívať rôzne emócie. Na jednej strane sa môže objaviť príjemný pocit z toho, že vaše dieťa je k vám konečne pripútané rovnako ako vy k nemu. Omnoho pravdepodobnejšia reakcia je však pocit viny za to, že túžite po čase pre seba alebo dávate prednosť práci pred starostlivosťou o dieťa. Často sa u rodičov objavuje aj pocit ohromenia z toho, ako veľmi vás potomok potrebuje a akú dávku pozornosti vyžaduje.

Čas odlúčenia je pre rodičov veľmi náročný, pretože doteraz bolo ich dieťa plne závislé od ich prítomnosti a starostlivosti. Keď sa už raz rozhodnete odísť na pár hodín z domova (či už kvôli práci alebo relaxácii), nemeňte svoje rozhodnutie, pokiaľ to nie je naozaj nutné. Snažte sa tiež každú chvíľu nekontaktovať starých rodičov, pestúnku, poprípade vychovávateľky v jasliach.

Tak ako dieťatko, aj vy si musíte zvyknúť na neprítomnosť vášho potomka. Je veľmi lákavé vziať do ruky telefón a zavolať človeku, ktorého ste poverili starostlivosťou o dieťa, ale radšej to nerobte. Deti si zvyknú, že vás môžu kedykoľvek kontaktovať av budúcnosti sa vám to môže vypomstiť.

Neochota dieťaťa opustiť rodiča je však dobrým znamením toho, že medzi rodičom a dieťaťom vzniká zdravé puto. Je veľmi dôležité, aby deti pochopili, že aj keď odídete, vždy sa nakoniec vrátite. Dieťa bude v dostatočnej pohode, aj keď budete preč a dostanú tiež šancu rozvíjať svoje schopnosti zvládania odlúčenia a popracujú aj na svojej nezávislosti.

Uľahčite odlúčenie sebe i deťom

Rozlúčiť sa na niekoľko hodín s dieťatkom nie je jednoduché ani prvýkrát, ale ani tretíkrát. Tieto tipy môžu pomôcť prekonať toto ťažké obdobie ako deťom, tak aj rodičom:

Načasujte to. Plánovanie odchodu od dieťaťa je mimoriadne dôležité. Nenechávajte dieťa v jasliach alebo s pestúnkou v kritickom veku 8. až 12. mesiacov. Ak máte možnosť, radšej poproste o stráženie blízkych príbuzných alebo najlepšiu kamarátku. Neodchádzajte od dieťatka ani vtedy, keď je hladné, unavené alebo nepokojné. Pokiaľ je to možné, odchod z domova si naplánujte po spánku a jedle. Nepokúšajte sa odísť v tajnosti a nepozorovane, toto môže separačnú úzkosť len zhoršiť. Dieťa sa po takomto „vykradnutí“ môže cítiť podvedene, zmätene a rozrušene a môže to veľmi vážne pošramotiť puto medzi vami.
Precvičujte si odlúčenie. Začnite už vopred pripravovať dieťa na odlúčenie, a to predstavovaním nových ľudí a poznávaním nových miest. Plánujete nechať bábätko s príbuzným alebo pestúnkou? Navštívte ich alebo ich pozvite k sebe domov, aby s nimi mohlo dieťatko už skôr stráviť nejaký čas. Pokiaľ ste dieťa zapísali do jaslí alebo škôlky, naplánujte si v tomto zariadení pár spoločných návštev. Jednoducho nacvičujte odlúčenie a robte všetko pre to, aby si dieťatko postupne zvykalo na čas strávený bez vás. Dovoľte mu vziať si z domova obľúbenú hračku, vankúšik či deku. Tieto predmety deťom poskytnú útechu a budú sa vďaka nim cítiť bezpečne aj na nepoznanom mieste.
Buďte pokojní a dôslední. Vytvorte si s deťmi rituál, počas ktorého sa príjemne a láskyplne rozlúčite. Zostaňte pokojní a prejavte svojmu dieťatku lásku a dôveru. Uistite sa, že sa vrátite a kedy sa vrátite, a to prostredníctvom pomôcok, ktorým bude dieťa rozumieť (napríklad po obede, po večerníčku a podobne). Dodržte svoj sľub a naozaj sa vráťte v stanovený čas. Vďaka tomu si u detí vybudujete dôveru.

Je to len dočasné

Separačná úzkosť detí je spúšťačom negatívnych emócií a pocitov rodičov. Pamätajte na to, že táto fáza prejde. Je prirodzené, že dieťa prežíva pri rozlúčení s rodičom stres, a to hlavne v prípade, že doteraz celý čas strávilo práve s rodičmi. Verte svojim inštinktom a riaďte sa tým, čo cítite. Máte pocit, že teraz je ten správny čas nechať dieťatko na chvíľu s niekým iným, hoci ono vykazuje znaky separačnej úzkosti? Nepoddajte sa, vysvetlite dieťatku, že sa vrátite, kedy sa vrátite av pokoji odíďte.

Všímajte si však aj príznaky, ktoré by nasvedčovali tomu, že dieťa aj napriek vašej maximálnej snahe neprežíva odlúčenie podľa očakávania. Môžu sa objaviť problémy so spánkom, napätie, strata chuti do jedla, pomočovanie alebo návaly hnevu. Separačnú úzkosť prežívajú horšie deti, ktoré sú plaché, tiché, menej spoločenské alebo vyrastajú v stresujúcom prostredí.

Separačná úzkosť môže prerásť až do separačnej úzkostnej poruchy, a to najmä vtedy, keď aj v predškolskom a mladšom školskom veku pretrváva intenzívna úzkosť z odlúčenia. Táto porucha postihuje približne 4 % detí predškolského a mladšieho školského veku. Deti trpiace touto poruchou sa obávajú toho, že sa stratia rodičom alebo opatrovateľom a sú presvedčené, že po odlúčení sa stane niečo zlé.

So separačnou úzkostnou poruchou sú spojené záchvaty paniky, nevoľnosť, zvracanie, dýchavičnosť, nočné mory, strach zo spánku v samostatnej izbe, a dokonca nadmerné obavy z únosu. Ak máte podozrenie, že príznaky separačnej úzkosti vášho dieťatka sa vymykajú norme, neváhajte a navštívte lekára.

Zdroj: www.medvidkovehracky.cz

reklama:

Zdieľať