Zivotsdetmi
Články
Voľný čas
Ako sa dohovoriť s „neposlušným“ potomkom?

Ako sa dohovoriť s „neposlušným“ potomkom?

reklama:

Asi každá mamička pozná situáciu, kedy sa prianie jej potomka mení doslova každú sekundu.

Povie si o rožok, ale vzápätí rezolútne vyhlási, že ho nechce. „A prečo ho nechceš?“ „Nechutí ti?“ „Chcel by si niečo iné?“… všetky tieto a podobné otázky zostanú bez odpovede. Lauren Tammová sa mnoho rokov starala o ťažko chorých pacientov a má veľkú trpezlivosť. Je tiež mamičkou a ohľadom dohovoru so „neposlušnými“ potomkami uznáva, že je to niekedy naozaj ťažké. Ale nie nemožné. Pretože deti v skutočnosti nehnevá.

Čo je vlastne dôvodom takéhoto správania

Prvé, na čo Lauren chce upozorniť každého rodiča, je táto skutočnosť: od narodenia až do troch rokov sa správanie malého dieťaťa riadi výhradne tou časťou mozgu, ktorá je zodpovedná za emócie. Každú sekundu zároveň v detskom mozgu vzniká 700 nových neurónov. A to je dôvod detskej neposlušnosti. Dieťa teda nie je žiadny mimoriadny hneval, lenže v tomto období rastu je aktivita utvárania jeho mozgu síce najvyššia, za správanie dieťaťa však stále zodpovedajú jeho emócie. Preto nedokáže odpovedať na logické rodičovské otázky „Prečo?“, „Čo sa stalo?“, „Prečo si to urobil?“ alebo „Prečo plačeš?“. Deti nechápu, prečo to či ono v danej chvíli chcú alebo nechcú. Jednoducho to cítia a musia to za každú cenu dostať. Vplyvom emocionálnych impulzov dokážu deti odpovedať iba plačom, krikom a náhodnými vetami, ktoré mnohokrát nemajú nič spoločné s tým, čo sa prihodilo. Alebo iba sedí a nasupeno mlčí.

A toto je to tajomstvo…

Keď si toto všetko preštudovala, rozhodla sa Lauren uplatniť k svojmu dvojročnému synovi nový prístup.

„Keď nabudúce syn žiadal na raňajky obložený chlieb, ja som mu ho urobila, načo on sa zachmúril, hodil ho na zem a kategoricky vyhlásil: „Nechcem!“, rozhodla som sa nič nenamietať a na nič sa nepýtať. Veď sám vlastne nevie, prečo už nechce… V jeho mozgu pôsobí iba nepremožiteľný emocionálny impulz ktorý hovorí: „Nechcem!“ Jeho rozhodnutie som akceptovala, povedala som „Dobre, možno si ho zješ neskôr“ a urobila som malú prestávku. Stačilo pár minút a syn si ujasnil, že predsa len ten obložený chlieb chce. Sotva som si stačila urobiť kávu… 3, 2, 1…

Sedem minút po svojom kategorickom odmietnutí sa môj potomok vrátil a rozhodol sa, že sa do chleba pustí. Nie je to snáď zázrak? Nielenže som nás oboch ušetrila siedmich minút nepohody a sporu, ale v pokoji a mieri som dosiahla svoje.“

Pamätajte: nehádajte sa s ním, prijmite jeho emócie, objímte ho a nechajte ho, aby sa so svojimi prianiami vysporiadalo samo. Uvedomte si a rešpektujte jeho možnosti. Veď všetko, čo môže a chce vám predviesť, je to, čo v danej chvíli chce alebo nechce.

Zdroj: www.adaline.cz

reklama:

Zdieľať